Krátky pohľad späť: Od feudalizmu po kapitalizmus
Krátky pohľad späť: Od feudalizmu po kapitalizmus. Spoločnosti sa už neraz menili. Vo feudalizme bolo jasné: kto vlastnil pôdu, mal moc. V imperializme chceli mocní ešte viac – kolónie, suroviny, vplyv. A potom prišiel kapitalizmus so svojím veľkým prísľubom: pracuj usilovne a blahobyt bude možný pre všetkých.
Pre Annu to dlho znamenalo istotu. Štyridsať hodín týždenne v kancelárii, každý mesiac načas vyplatená mzda, zdravotná poisťovňa uhradená – a kolegovia, s ktorými sa občas dalo poriadne zasmiať (väčšinou na účet šéfa, ale pssst).
Neskorý kapitalizmus – keď sa istota rozpadáva
Dnes vyzerá svet inak. Ceny nájmu, energií a potravín rastú rýchlejšie než Annin plat. Jej firma ruší pracovné miesta, oddelenia sa zmenšujú a nálada v kancelárii sa zhoršuje: tam, kde kedysi vládol tímový duch, je dnes tichý konkurenčný boj. Keď vedenie znižuje stavy, každý úsmev sa mení na malé mocenské gesto: kto zostane? Kto musí odísť?
Leo žije úplne iným spôsobom. Žiadna kancelária, žiadny šéf. Jeho každodennosť tvoria projekty: malý online obchod, jazykové kurzy, digitálne zákazky. O účtovníctvo a reklamu sa stará umelá inteligencia – kolega, ktorý si nikdy nepýta dovolenku a nikdy nenadáva. Leo je síce často sám pri stole, no digitálne sa prepája s ľuďmi, ktorí pracujú podobne. Závisť tam býva zriedka – všetci sedia spolu na jednej lodi a veslujú raz rýchlejšie, raz pomalšie.
Nové modely: Kam smeruje vývoj?
Stojíme uprostred prechodného obdobia. Ekonomickí odborníci hovoria o rôznych scenároch:
- Platformový kapitalizmus: Google, Amazon a spol. sedia pri pákoch. Dáta sú nové ropné bohatstvo – a my sme čerpacie stojany.
- Zelený kapitalizmus: Hospodárstvo pokračuje, ale s eko-pečiatkou a recyklačným certifikátom. V ideálnom prípade to nie je len marketing.
- Postkapitalizmus: Spolupráca namiesto lakťov, poznanie ako spoločné dobro, umelá inteligencia a technológie znižujú výrobné náklady. Znie to ako sci-fi, ale mohlo by sa to stať realitou.
Pre Annu to znamená: jej firma sa zúfalo snaží zostať moderná, ale tlak rastie.
Pre Lea: nové platformy prinášajú nové príležitosti – niekedy aj nové pasce.
Práca budúcnosti – medzi neistotou a slobodou
Štyridsaťhodinový pracovný týždeň bol kedysi zlatým štandardom. Dnes ho však mnohí vnímajú skôr ako zhrdzavený relikt.
- Anna bojuje so strachom zo straty práce a rastúcimi nákladmi. Dve hodiny denne v zápche sú bežné – čas, ktorý už nikdy nedostane späť. Keď príde domov, čaká ju druhá šichta: domácnosť, rodina, takmer žiadny priestor na nadýchnutie. Na malé radosti, ako je návšteva kaviarne či kreslo u kaderníčky, zostáva len málokedy čas.
- Leo žongluje s viacerými prácami naraz a teší sa z nezávislosti – potrebuje na to len stabilné internetové pripojenie. Vyhne sa však stresu z dochádzania. Získava tak viac času na skutočné stretnutia: s priateľmi, v reštaurácii alebo pri spontánnom kurze. Práve v týchto situáciách vzniká mnoho pracovných miest, ktoré budú potrebné aj v budúcnosti – či už čašníci, kaderníci alebo tréneri. Lebo umelá inteligencia dokáže veľa, no skutočný rozhovor pri strihaní vlasov alebo úsmev pri obsluhe nahradiť nevie.
A čo ľudia bez technickej zdatnosti?
Nie každý má chuť zaoberať sa umelou inteligenciou, cloudom a platformami. Napríklad Annini rodičia sú už radi, keď im smartfón nezlyhá a diaľkový ovládač funguje. Pre nich sú potrebné iné riešenia:
- vzdelávanie bez odborného žargónu
- miestne siete a komunity
- práce, ktoré si vyžadujú ľudskú blízkosť – vypočuť, postarať sa, odovzdať skúsenosti
Lebo nie všetko sa dá digitalizovať. Nikto nechce, aby ho utešovala umelá inteligencia, keď život zabolí.
Fazit: Budúcnosť je prechod
Anna a Leo ukazujú dve strany tej istej reality. Starý systém sa rozpadáva, nový sa práve rodí. Či to bude zelený, platformový alebo dokonca post-kapitalizmus – pravdepodobne z každého trochu.
Skutočná otázka však znie: ako vytvoríme prácu tak, aby neprinášala len peniaze, ale aj zmysel, istotu a priestor na nadýchnutie?
Leo to už dnes skúša. Anna dúfa, že sa jej svet zmení včas. A my všetci stojíme uprostred – niekde medzi škrečím kolesom, homeofficom a nádejou.
👉 A teraz otázka pre teba: Ako si predstavuješ prácu v budúcnosti? Čo by sa muselo zmeniť – možno aj na úradoch práce – aby práca opäť prinášala zmysel, istotu a priestor na nadýchnutie? Napíš mi svoje myšlienky do komentárov, som zvedavá na tvoj názor a návrhy!
